A začíname s blogovaním :)

Vitajte :)

Toto je môj prvý príspevok a dúfam, že nebude posledný.
Len si to tu musím odskúšať a pustím sa do písania, pridávania fotiek, videí, recenzií, pracovných listov alebo nápadov :)

Ešte ma napadlo, že by som Vás mohla informovať, čo tu budem písať. Najprv by bolo vhodne napísať niečo o sebe a zároveň odskúšam pár veci. Musím však napísať, že vďaka tejto šikovnej blogerke L3nChannel sa naučím blogovať aj JA a možno aj TY:) Ďakujem ti L3nChannel.

Tak toto som ja pred pár rokmi :( :):)

      Už v detstve som sa rada hrávala na mamičku. Kto by sa nehral však ? :) 

Len vtedy bola ešte krásna doba. 14násť,15násť ročné dievčatá sa hrávali s kočiarikmi na rušnej ulici a vôbec im nevadilo, že okolo nich chodia fešáci (chlapci). Vtedy sa zapaľovali lýtka trochu neskôr.

Bc.

Tak ja som patrila k nim. Už odmala som sa ,,starala,, aj o deti známych, keď k nám prišli na návštevu alebo sme sa niekde stretli. Vôbec mi nerobilo problém ich nakŕmiť, prebaliť, uspať v kočiari alebo sa s nimi hrať a šantiť. Už vtedy som vedela, že sa deťom chcem venovať aj vo svojej profesii a tým som nemyslela byť matkou na plný úväzok. (To som brala ako samozrejmosť). Mojou životnou prioritou bolo stať sa učiteľkou. A za tým snom som išla aj napriek životným sklamaniam, podrazom od pedagógov. Cieľavedomosť začala rasť na základnej škole, keď sme si mali nahlasovať strednú školu a ja som si vybrala PaSA (pedagogickú) no vtedy naša ,,výborná,, výchovná poradkyňa povedala, že na to nemám a mám ísť za krajčírku. Nechcem teraz nikoho uraziť, že ma vyštudovanú krajčírsku školu. Klobúk dole dievčata a možno aj nejaký chlapec je to užasne vedieť (teraz na materskej sa to chcem naučiť) ale pre mňa to v tom čase nebolo zaujímavé. Veď ja som sa chcela venovať deťom  (vzdelávať, tvoriť im veci, vymýšľať hry....). A tak som si povedala, že to musím dokázať a zapracovať na sebe. Aj sa tak stalo. Na prijímačkách bolo vyše 200 žiakov a ja som skončila 7. Vtedy som si uvedomila, že to čo chceš dosiahnuť, zvládneš aj napriek podceňovaniu a životným nástrahám. Na strednej som sa veľa naučila, ale vzťah k deťom sa nikde nenaučíte. S tým sa musíte narodiť. Deti vedia, kto ich má rád a prirodzená autorita je na svete.

Mgr.

PaedDr.

Po 4 rokoch som začala študovať na Pdf UK odbor predškolská a elementárna pedagogika. Na svojich prvých promóciách som vyslovila svoju túžbu. Keď som zvládla Bc. potom by som chcela zvládnuť aj PaedDr. Pre môjho ocka to bolo trúfalé želanie. Áno, mal pravdu lebo som preskočila Mgr. Ale je krásne, že mňa  opäť nakopol a chcela som si dokázať, že to zvládnem. Vďaka veľkej podpore svojho muža som zvládla ukončiť Mgr. a počas prvého roka učenia na základnej škole (mala som 3.r.) som sa odhodlala písať svoju rigoróznu prácu. Na druhý rok som sa stala PaedDr. (vtedy som mala mojich prvých prváčikov) a ešte v ten rok som sa dokopala k míňaniu kreditov. Lebo učiteľ sa musí neustále vzdelávať, no snažila som sa, aby to nebolo na úkor mojich detičiek v škole. :) Nakoniec moji druháci (spojene dve triedy namiesto 16tich som mala 25) mi veľmi pomáhali a ani o tom nevedeli :) Ich správanie a láska, ktorú mi dávali bolo viac ako som si len mohla priať. Na nasledujúci rok som, vlastne už vtedy sme zvládli obhájiť prvú atestačnú prácu. Prečo píšem sme? No, mala som ten najkrajší darček aký som kedy mohla dostať (nehovoriac o svojom mužovi). Čakali sme naše prvé bábätko.

Možno si pomyslíte, že aká trapka sa tu chvastá. O to mi vôbec nešlo. Boli chvíle, kedy mi veci nevychádzali a cítila som sa pod psa (nevydarená maturita-skomplikovala prijímačky na VŠ; strata najbližších; neprijatie do MŠ ako učiteľka, rozpoltení kolektív detí v prvom roku mojej profesie, ktoré ma donútili ukryť strach, trému, slzy; maródka počas tehotenstva).

Tým som Vám chcela povedať - napísať, aby ste sa nenechali podceňovať, ponižovať. Treba najviac  veriť sebe a dokázať si to, že na to MÁM.

PS: pedagógovia alebo výchovní poradcovia nepodceňujte deti, neurážajte ich - ubližujete im. Treba im pomáhať a mať ich rád.